Do okolia Chiang Mai sa cestuje hlavne za „etno“ turistikou. V miestnych nádherných horách žije asi päťstotisíc obyvateľov horských kmeňov kočovníkov, ktorí prišli pôvodne z Tibetu a južnej Číny rôznymi cestami do Mjanmarska, Laosu a Thajska. Kmene Karen, Meo, Akha, Yao, Lisu a Lahu majú svoje vlastné a jedinečné kroje, jazyk a kultúru. Ak by som chcela vidieť horské kmene v prirodzenejšom prostredí, treba sa vypraviť na viacdenný organizovaný trek do hôr. Spomínané etniká sa v nadmorskej výške nad tisíc metrov živia jednoduchým poľnohospodárstvom a chovaním domácich zvierat, ako napríklad hydiny a čiernych ošípaných. Obchodujú medzi sebou výmenným spôsobom. Ďalšou spoločnou črtou je, že veria spoločnej mytológii, že žijú na chrbte obrovského draka a musia sa správať tak, aby ho nevyrušili.
Denne hlásia v predpovedi počasia prietrže mračien, dážď a záplavy. Niektoré obce už boli kvôli povodniam evakuované. Keďže mi nepraje čas ani počasie, dám sa nahovoriť na návštevu kultúrnej dediny Baan Tong Luang. Objednávam si miestneho sprievodcu a vyberáme sa na cestu. Na pozemku súčasnej kultúrnej dediny sa usadili rôzne utečenecké etniká, ktoré osídlili cudzie územie. Pretože sa ich obyvatelia nemali ako uživiť, súhlasili s thajskou vládou, že za vstupný poplatok predstavia svoju kultúru turistom.
Obyvatelia dedinky Baan Tong Luang si postavili v krásnom zelenom prostredí jednoduché domčeky, a pred nimi sedia ženy a deti. Niektoré tkajú typické látky, iné ponúkajú suveníry a pritom dojčia deti, ďalšie za malú finančnú sumu pózujú turistom. Najzaujímavejším etnikom, ktoré som tu mohla vidieť zblízka, je nepochybne kmeň Karen – Padaungovia, veriaci na duchov vetrov. Pohľad na „dlhokrké ženy“ Padaungov je nezabudnuteľný. Ženy nosia na krku, nohách a rukách kovové obruče, najčastejšie z bronzu a striebra. Na krku dosahujú hmotnosť až päť kilogramov, na rukách jedenásť a na nohách pätnásť kilogramov. Množstvo obručí, ktoré má žena na sebe závisí od jej veku, a maximálny počet, ktorý môže dosiahnuť, je dvadsaťtri až dvadsaťsedem obručí.
Prvú obruč dostáva dievčatko na krk vo veku piatich rokov, po dohode rodiča s miestnym šamanom. Ten rozhodne kedy je najvhodnejší deň na túto udalosť. Obruč sa dáva na krk za horúca, aby sa s ňou dalo manipulovať a ohýbať ju. Obruč aj krk potrú emulziou z ovocia tamarind a vystelú v prvých dňoch látkou, aby sa neoškierala pokožka na krku a ramenách. Nasleduje každoročné pridávanie ďalších a ďalších kruhov. Tým vzniká všeobecný dojem, že ženy s obručami majú dlhé krky. Skutočnosť je však trochu iná. Tým, že spodné obruče tlačia váhou na svaly na pleciach a stavce, vrchné na bradu a šiju, vzniká dojem predĺženia krku.
„Prečo to tie dievčatá nosia na krku?“ pýtam sa sprievodcu. „Všeobecne sa tradujú štyri dôvody, prečo dávajú Padaungovia ženám obruče na krk. Ako prvý sa udáva ochrana pred uhryznutím tigrov, ktorí sa nachádzajú v horách. Iní tvrdia, že je to pre krásu. Tretím udávaným dôvodom je, že sú potomkami bocianov a drakov. Konečným dôvodom, ktorý býva uvádzaný je, že obručami sa jednoducho len označujú na znak toho, že patria do skupiny Karenov,“ dodáva. „Hneď ako sú ženám obruče nasadené, nedajú sa dať dolu. Musia ich nosiť celý život. Obruče, okrem toho, že sú ťažké, je s nimi obmedzený pohyb. Nemôžu zohnúť dolu hlavu, to znamená, že sa napríklad nemôžu pozrieť na svoje dieťa pri dojčení.“ „Nemajú problém s hygienou, keď majú ten kov stále na sebe?“ vypytujem sa ďalej. „Nielen hygiena je problémom, ale aj spánok. Ženy sú nútené používať špeciálne vankúše.“ Traduje sa, že pre „žirafiu ženu“ je najhorším trestom pristihnutie pri nevere. Manžel jej náramky prestrihne, ochabnutý krk už nedokáže udržať hlavu, a žena po zostatok života už môže len ležať a čakať na svoj koniec.
Prechádzam sa v dedinke pomedzi domčeky postavené na koloch z dreva a bambusu. Na konci na kopčeku nechýba ani kostol. Nazriem dovnútra a na moje prekvapenie sa tu nachádzajú drevené lavice, namiesto oltára len drevený kríž a pred ním školská tabuľa popísaná úhľadným thajským písmom. Pri fotení si všímam miestne ženy a deti. Muži tu nie sú. Väčšinou pracujú na poliach. Ryžové políčka sú úhľadné a zelené. Jednotlivo sa od seba oddeľujú len cestičkami a chodníkmi. Pri obci nechýba ani jazierko a množstvo ovocných stromov. Kvôli klíme sa tu darí napríklad mangu. V diaľke medzi stromami sa mihne slon, ktorý pomáha niektorým mužom v lese pri práci.
Stretávam staršiu ženu, ktorá nesie vodu idúc cez drevený most. Všimnem si, že hoci je oblečená v miestnom kroji, na nohách má obuté typické gumené „vietnamky“. Modernizácia predsa len prišla aj do týchto končín. Ženy majú na rukách moderné digitálne hodinky. Obdivujem jedno malé dievčatko s pomaľovanými líčkami a dokonca aj nosíkom. „Malá parádnica,“ pomyslím si. Asi to má po mame. Tá sa usmeje a vtedy jej zasvieti v ústach na zuboch moderný zubný strojček.
Smutné je, že ozdoba „žirafích žien“ sa už nedá dať dole, a tým nie je len módnym doplnkom. Je to rozhodnutie na celý život. Obruče sú nezvyčajným zvýraznením ženskej krásy. Sú symbolom sociálneho postavenia dievčaťa a mladej ženy, nositeľky tejto svojráznej dekorácie. Môžu rodičia odvekým rituálom týrať svoje dcéry? Milujem históriu a vážim si udržiavanie tradícií. Ale určite nie za každú cenu. Zostalo mi z tých malých dievčatiek, s veľkými obručami na krku, smutno…
Silvia Vaculíková
www.silvia-foto.sk