Skoro ráno vyrážam s priateľmi na festival, ktorý ma do týchto skalnatých hôr lákal už roky. Teším sa na obrovský kultúrny zážitok a dúfam, že počasie bude krásne a teplé ako predchádzajúce dni. Smola. Ako sa s priateľmi blížime k vysnenému cieľu, tak sa kazí počasie. Najprv popŕcha, neskôr prší, a keď vystupujeme z mikrobusov, prichádza tvrdá realita – zima. Naobliekame si na seba všetko čo máme, ale nestačí to. Je 12. júla a mrzneme.
Väčšina z ladackých budhistických sviatkov, keď lámovia na kláštorných nádvoriach zohrajú tanečné divadelné predstavenie v maskách, sa odohráva v januári a vo februári. Keďže sú v tomto období všetky cesty pod snehom, dostanú sa na festival zväčša domáci obyvatelia a zopár otužilých a odvážnych turistov. Aby si toto najväčšie fascinujúce divadlo v severných Himalájach mohlo pozrieť čo najviac cudzincov, presunuli kláštory svoje výročné oslavy na leto. Ekonomika je dôležitá vo všetkých krajinách a finančné prostriedky vybrané na vstupnom sú potrebné a použité na opravu a reštauráciu kláštorov. Presné dátumy týchto osláv sa určujú na päť rokov dopredu podľa tibetského lunárneho kalendára.
Vďaka oslavám sviatku Hemis Tsechu, ktorý je jedným z mála, ktoré sa slávia v lete, sa sprístupnia vysoko položené priesmyky a kláštor v Hemise. Tento sa krčí na upätí skalnatého zrázu v listnatej oáze vŕb, topoľov a zbadáte ho až tesne, keď stojíte pod ním. Leží juhovýchodne štyridsaťpäť kilometrov od Lehu. Farebné dvojdňové oslavy sem každoročne privábia davy miestnych ľudí i zahraničných turistov. Na rozdiel od dedinčanov, pre ktorých trvajú tance a obrady s nimi spojené dva dni, je pre mníchov slávnosť vyvrcholením celoročného úsilia alebo neoddeliteľnou súčasťou ich mníšskeho života zameraného na pozdvihnutie mysli do stavu, keď je možné dosiahnuť osvietenie.
Nácvik tancov trvá vybraným mníchom skoro rok. Rovnako ako ostatní účinkujúci upevňujú získané hudobné vedomosti spojené so štúdiom recitovaných posvätných textov. Obrady i význam tancov sú dodnes zahalené tajomstvom. Predstavenie tancov však má byť užitočné pre kláštor, účinkujúcich mníchov, ale aj pre divákov. Význam sa dá vyjadriť mnohoznačne, tak ako je v himalájskych oblastiach mnohoznačný celý tibetský budhizmus. Dedinčania chápu účasť na slávnosti ako požehnanie a zároveň praktickú ukážku učenia. Niektoré tance predstavujú budhistické božské bytosti, ktoré sa im majú zjaviť v posmrtnom stave a previesť ich obdobím medzi dvoma zrodeniami. Mníchov by mali priviesť k povzneseniu mysle všetkých živých bytostí.
K hlavnému vchodu sa dostávame po schodisku a hneď sa ocitáme na nádvorí obdĺžnikového tvaru. Festival by sa mal začať o desiatej hodine, ale treba byť na mieste dve hodiny vopred, aby sa dalo pomedzi ľudí dostať k svojim miestam. Cestovné kancelárie zabezpečujú zahraničným turistom vstupenky a miesta na sedenie. Všetkým sľubujú najlepšie miesta, výborné na fotenie. Turisti sú potom dosť prekvapení, keď musia sedieť na „rybárskej“ stoličke niekde za stĺpom a vznikajú hádky a konflikty.
V najlepšom prípade sa môže turistovi ujsť umelohmotná stolička ako mne na terase kláštora za menší bakšiš, odkiaľ vidím nasledujúce divadlo z prvého poschodia. Ale ani to nie je výhra. Stoličku si musím chrániť a sedieť. Zdvihnutím z nej sa môže stať, že sa niekto potlačí na moje miesto a ja budem mať výhľad až z ďalšieho radu. Nepomôže ani potvrdenie o zaplatení poplatku. Ten majú vo vrecku všetci prítomní. Horšie je to s hygienickou potrebou. Na celý festival je zabezpečená len jedna toaleta, a tak väčšina návštevníkov dáva prednosť vykonaniu svojej prirodzenej potreby v prírode. Ja sa o to ani nepokúšam.
Zase začína pršať. Hoci som naobliekaná a mám aj pršiplášť, s fotením je to horšie. Mám premrznuté ruky, ktorými chránim objektív, hoci ma z pravej strany zohrieva sused Rakúšan a zľava japonský dôchodca. Z medzery medzi igelitom, ktorý je natiahnutý nad našimi hlavami, začína na nás tiecť prúd vody.
Núdzové východy tu majú ozaj pravdivý názov – núdzové. Vlastne je len jeden. Neviem si predstaviť ten udupaný dav ľudí, ak by sa stalo nejaké nešťastie! Pretlačiť sa davom dovnútra alebo von, čo i len počas prestávky v tancoch, je nadľudský výkon. Ľudia tu majú k sebe blízko… Tlačiaci sa turisti môžu len v tichosti závidieť miestnym predstaviteľom mesta a štátu, ktorí majú rezervované kreslá na jednej strane terasy a vyšším vojenským hodnostárom na druhej strane obrovskej terasy.
Za sprievodu činelov, bubnov a pravidelne sa opakujúceho trúbenia na chrámové trúby, lámovia odetí do nádherných brokátových a hodvábnych kostýmov, so strašidelnými maskami nasadenými na tvári, stelesňujú epizódy z budhistickej mytológie. Občas vystúpia mladí novici, aby karikovali predvádzajúce gestá záporných postáv. Celkové predstavenie vrcholí na druhý deň za šialeného trhania handrového panáka zobrazujúce zničenie ľudského ega a tiež víťazstvo budhizmu nad ľahostajnosťou a zlom. Toto predstavenie zobrazuje základné učenie budhizmu školy mahájána a zároveň ide o obľúbenú zábavu obyvateľov Ladakhu, ktorí živo reagujú.
Raz za dvanásť rokov sa v rámci festivalu Hemis koná rozvinutie obrovskej thangky. Táto kláštorná cennosť zakryje celé priečelie budovy. Thangka je zdobená perlami a drahokamami. Vyšívajú ju ženy, ktorých ruky si miestni chovajú v úcte ako sväté relikvie.
Silvia Vaculíková,
úryvok z knihy Túlanie svetom
www.silvia-foto.sk
