Z Malagy som sa rozhodla cestovať vlakom na jednodenný výlet do najpôsobivejšieho mestečka provincie – Rondy. Kupujem si cestovný lístok na krásnej modernej železničnej stanici s množstvom obchodíkov, kaviarní, detským kútikom a dokonca s kinom. Skôr ako sa cestujúci dostanú na perón k vlaku, zastavuje ich bezpečnostná služba. Všetkých ľudí vyzýva na predloženie príručnej batožiny na pás, ktorý sa posúva do skeneru. „Veď nie sme na letisku,“ rozmýšľam nahlas. Kontrole však neunikne nik. Do vlaku sa nesmú nosiť podozrivé a ostré predmety. Kontrolóri jednému pánovi vyberú z tašky vreckový nožík a musí ho odhodiť do koša. Potom muža pre istotu celého skontrolujú ručným skenerom. Upozorňujem, že sa jedná o klasickú vnútroštátnu vlakovú prepravu, kde cesta z Malagy do Rondy trvá necelé dve hodiny.
Na bezpečnostnú prehliadku zabudnem hneď ako si sadám do moderného miestenkového vozňa. Je zaplnený prevažne turistami. Komfortná cesta umožní turistom pozorovať okolitú krajinu a rátať počet tunelov, ktorými sa prechádza. Najskôr sú vidieť len polia a olivovníky, neskôr kamenné hory, strže a potôčiky. O skutočnosti, že sa vezieme do vyššej nadmorskej výšky nás presviedča aj teplomer umiestnený na informačnej obrazovke. Vonku sa ochladzuje. Vystúpime na malebnej železničnej stanici, ktorá je postavená v nadmorskej výške 744 metrov.
Všetci turisti sa pohnú tým istým smerom – priamo do centra Rondy k mostu Puente Nuevo. Nový most je postavený ponad dramatickú roklinu a tok rieky Rio Guadalevín, čiže Hlbokej rieky. Spája starú mestskú zástavbu s novou. Most Puente Nuevo na návštevníka pri prvom pohľade veľmi nezapôsobí. Dláždený most, po okrajoch chodníky a vedľa nich hrubý kamenný múrik s historickými lampami. Stačí však prejsť len zopár krokov ďalej a hneď je každý turista unesený z výhľadu.
Stojím v jedom z viacerých výklenkov mosta a doslova sa mi podlamujú nohy. V prvom rade z neskutočnej výšky. Hneď potom z nádherných pohľadov, ktoré sa mi ponúkajú. Na tečúcu rieku dolu podo mnou skoro nedovidím a ľudia nachádzajúci sa pod mostom vyzerajú zhora ako mravce. Samotný most akoby vyrástol z priepasti. Na jednom jeho konci začína námestie Plaza de España. To preslávil Ernest Hemingway v desiatej kapitole románu Komu zvonia do hrobu. Popisuje tu udalosť z občianskej vojny, kedy tu boli zhromaždení a bití „fašisti“ z mesta a ďalej boli hnaní uličkou rozostúpeného davu až k útesu, kde boli zhodení dolu do strže. Ronda bola obľúbeným mestom aj iných umelcov. Spomína sa básnik Rainer Maria Rilke, spisovateľ Alexander Dumas alebo Orson Welles – americký režisér, herec, scenárista a producent.
Staré mesto sa rozkladá južne od rokliny El Tajo. Roklinu preklenujú tri mosty, z ktorých spomínaný Puente Nuevo je jedným z nich. Historické centrum mestečka je obohnané masívnymi hradbami, ktoré prerušujú len dve staré brány. Moslimská Puerta de Almocábar, ktorá v 13. storočí slúžila ako hlavná vstupná brána rondského hradu a Puerta de Carlos V. zo 16. storočia. Pôvodné moslimské usporiadanie historickej zástavby sa dochovalo dodnes, hoci celkový ráz mestečka a úzkych uličiek udávajú renesančné sídla vplyvných rodov, ktorých predkovia sprevádzali katolíckeho kráľa Ferdinanda pri dobýjaní mesta v roku 1485.
Neďaleko námestia stojí neprehliadnuteľná biela elegantná býčia aréna Plaza de Toros. Dala by sa nazvať Mekkou všetkých býčích zápasov sveta. Je jednou z najstarších a najuznávanejších arén na území Španielska. Priemer 66 metrov jej zabezpečil prvenstvo medzi najväčšími arénami a tým aj najnebezpečnejšími. Zaujímavosťou je, že jej kapacita je len päť tisíc divákov. Ronda sa právom hrdí tým, že dala svetu býčie zápasy. Práve tu sa nachádza jazdiareň Real Maestranza de Ronda, ktorá vznikla v roku 1572 ako výcvikové stredisko. Španielska šľachta sa tu učila jazdiť na koňoch a boju v sedle. Súčasťou výcviku bol aj boj s býkmi v aréne. Neskôr sa zvyky aristokratov v sedle koňa a v boji proti býkovi podarilo skĺbiť s nebezpečnou ľudovou zábavou konanou na miestnych slávnostiach a verejných priestranstvách miest. Tak vznikli býčie zápasy.
Prechádzam sa malebnými uličkami a každú chvíľu sa miestnych obyvateľov pýtam s mapou v ruke na cestu, pretože sa tu dá ľahko zablúdiť. Za každou zákrutou objavím niečo nové a zaujímavé. Napríklad mestské múzeum, ktoré je umiestnené v Palacio de Mondragón. Okrem výhľadu na mesto z jeho záhrad sa tu dozvedám zaujímavosti o rímskych a moslimských pohrebných zvyklostiach. Len minútku od paláca sa nachádza rondská mešita, ktorá bola prestavaná na chrám Iglesia de Santa María La Mayor. Svedčí o tom aj klenba pri vchode, ktorá je pokrytá nápismi v arabčine. Na koho rôzne štýly výzdob nezapôsobia tak ako na mňa, môže si ísť pozrieť svojské Museo del Bandolero. Andalúzia bola bohatou oblasťou s výbornými obchodnými stykmi a to lákalo miestnych lúpežníkov. Mladí banditi si tu žili svojským životom, na ktorý sa dnes spomína už len romanticky. Práve im je venované toto múzeum.
Ronda je skalné mestečko s 36-tisíc obyvateľmi, kde človek žasne pri pohľade na jeho veľkoleposť. Závrat vzbudzujúca mestská panoráma ho robia tým, čím je, a to najpôsobivejším mestečkom provincie Malaga.
Silvia Vaculíková
www.silvia-foto.sk