Skoro ráno naša výprava – lekárka Monika, lekárnička Majka, učiteľka angličtiny Heďka a ja – vyráža za ďalším dobrodružstvom. Národný park Serengeti je jedno z najúžasnejších miest sveta. Nekonečná pláň alebo zem bez konca znamená v jazyku Masajov slovo sirinket. Práve odtiaľto pochádza názov Serengeti, ktorý Angličania vytvorili z pôvodného výrazu sirinket. Obrovské stáda pakoní, pásikavé zebry s krásnymi zadkami a množstvo gaziel Thomsonových pripomína pravek a staré dokumentárne filmy o Afrike. Serengeti je 27 tisíc kilometrov štvorcových divočiny.
Prevažná časť národného parku tvorí rovina a vysoká tráva. Len kde-tu rastie strom a vidieť skalu, čo znamená, že zvieratá sa dajú celkom dobre pozorovať. V priebehu jedného dňa sme prešli džípom asi 200 kilometrov. Kochali sme sa nádhernou prírodou a zverou. Žiadne sms-správy, maily, ani nič rušivé. Len pokoj. Raz sme síce zapadli do blata, ale David – náš šofér a sprievodca v jednom, bol šikovný a dostal nás odtiaľ.
Práve na týchto rozsiahlych pláňach sa každoročne koná veľkolepé predstavenie sveta zvierat – migrácia. Až dvojmiliónové stádo pakoní sa dá do pohybu po pláňach medzi Serengeti a Masai Mara, pričom prejdú vzdialenosť až 4000 kilometrov. Ich pud sťahovania je daný nedostatkom potravy. V polosuchých a suchých oblastiach by na jednom mieste neprežili. Pohyb zvierat je závislý od sezónnych zrážok a miesta, kde sa rozmnožujú. Aj my sme mali možnosť sledovať túto úžasnú udalosť a to nie len z auta. Pozorovali sme ju priamo z malého lietadla, ktorým sme leteli. Pilot sa chcel zapáčiť svojej priateľke, ktorú si posadil vedľa seba na sedadlo pre druhého pilota a letel s nami priamo nad migrujúcimi stádami pakoní. Z veľkej výšky vyzerali zvieratá ako mravce chodiace po svojich chodníčkoch.
Nebudem spomínať aké obrovské množstvo rôznych zvierat sme na safari videli, ale jeden zážitok vo mne zostane navždy. V Serengeti môžu turisti jazdiť len po cestičkách. Je pravda, že zvieratá sa tu dajú vidieť zblízka, ale keď nás David upozornil, že v diaľke vpredu vidí geparda, len sme sa usmiali. Vidieť geparda nie je jednoduché ani tu. Požičal nám ďalekohľad, ale my sme nič nevideli ani cez ďalekohľad. Bol z našej „slepoty“ zúfalý. Pozrel vpravo, potom vľavo a keď široko-ďaleko žiadne iné auto nevidel, zvrtol volant priamo do buša.
Trmácali sme sa vysokou trávou v dosť veľkej rýchlosti k neviditeľným zvieratám, keď zrazu po našej ľavici utekali hneď dva gepardy za sebou. Tento najrýchlejší cicavec na svete dosiahne v behu na krátku vzdialenosť rýchlosť 110 km za hodinu. Nám sa zdali tieto veľké škvrnité mačky s malou hlavou úplne neškodné. Až po chvíli sme si všimli, že prvý
z gepardov má na boku dve veľké rany. David nám vysvetlil, že rany môžu byť z boja. Z lovu antilop.
Zastavili sme a úsmevy nám zamrzli na tvári. Poranený gepard sa na nás pozrel a vyskočil na kapotu nášho džípu. Strašne som sa zľakla. Veď kto by sa nezľakol? Sedela som na prednom sedadle a hneď za sklom mi stál gepard, ktorý sa mi zdal obrovský. Moja prvá reakcia bola rýchlo zavrieť okno, aby neskočil dnu. David zachoval chladnú hlavu a posunkami mi prikázal nechať okno otvorené. Stíšeným hlasom nám povedal, nech sme ticho a nehýbeme sa. Medzitým sa gepard otočil a ľahko vyskočil na strechu – prednú časť džípu, takže mi stál nad hlavou. Až vtedy som pochopila, prečo mi David ukázal, že zbytočne zatváram okno. Neuvedomila som si, že máme otvorenú strechu a cez priestor vysoký asi pol metra nám divé zviera mohlo kedykoľvek vhupnúť dnu.
Gepard mal očividne dobrú náladu. Usadil sa na prednej časti auta a užíval si výhľad. My sme ani nedýchali. So strachom v očiach sme si uvedomovali, že len zopár desiatok centimetrom od nás sedí divé zviera. David si nenechal ujsť príležitosť a pretiahol sa zo sedačky šoféra do priestoru k dievčatám. Neviem ako sa to tomu obrovskému mužovi podarilo, ale v sekunde bol vzadu. Nemali sme žiadnu zbraň. Ak by gepard chcel zaútočiť, Davidov nôž by nám bol asi k ničomu. Sedeli sme ako zamrznuté a čakali čo bude. Gepard sa pootočil na streche a prednú labu nonšalantne nechal visieť do kabíny auta, asi 20 centimetrov nad Monikinou hlavou.
To bol ďalší šok. Nikto nevie, čo sa zvieraťu preháňa hlavou. Stačilo by, keby nechtiac trochu drapol smerom k Monike a mala by pol tváre zmrzačenej. Ale gepard sedel a pozeral okolo seba. Monika našla odvahu a otočila k nemu tvár. Vzápätí sklopila oči a povedala s trasúcim sa hlasom: „Dievčatá, my sme si pozreli do očí!“ Vtedy aj David nabral odvahu a začal si ho fotiť na mobil. Keď sme videli, že gepardovi to nevadí, rýchlo sme Davidovi posunuli aj naše fotoaparáty, aby sme mali zdokumentovaný tento nevšedný výjav. Po chvíli sa David vrátil za volant. Keď sme sa pohli, gepard z auta zoskočil a my sme sa vrátili na cestičku.
Až vtedy sme si vydýchli a uvedomili si celú situáciu. Ešteže malo zviera rozum, keď ho nemal náš sprievodca. Chcel nám dopriať zážitok, ktorý ale mohol byť našou poslednou epizódou v živote vôbec. Keď sme sa upokojili, spýtali sme sa Davida, či už v minulosti zažil takúto blízkosť divej zveri. Priznal sa nám, že za 10 rokov, čo robí sprievodcu, mal geparda na streche dvakrát, ale aby zviera sedelo na prednej streche a pozeralo do auta, to ešte nezažil.
Majka sa neskôr priznala, že mi závidela miesto v aute, lebo ak by zviera skočilo dovnútra, bola by prvá na rane. Heďka sa bála fotiť, lebo nevedela ako zviera zareaguje na štiknutie fotoaparátu. Hrdinkou dňa bola pre mňa Monika, lebo cez selfie odfotila portrét geparda a dokonca detail jeho laby. Ja som pre zmenu celý čas rozmýšľala o tom, kde nájdem rýchlu zdravotnú pomoc, ak sa gepard zahryzne do sprievodcu.
David nám vlastne počas tohto zážitku ukázal v praxi, čo znamenajú slová: „Hakuna Matata“- žiadny problém. V priebehu toho dňa sme videli ešte veľa zvierat. Dokonca aj 25 levíc s mláďatami, ale zážitok s gepardom bol silnejší.
Silvia Vaculíková
www.silvia-foto.sk
