Do Etiópie som sa vybrala už druhý krát a to po dvanástich rokoch. Počas mojej prvej cesty som navštívila len starobylú kresťanskú severnú časť krajiny, lebo do južnej Etiópie sa v tom čase cestovalo len veľmi málo a bolo k tomu treba aj veľa odvahy. Na juhu boli v tej dobe len minimálne ubytovacie možnosti a hlavne tu žilo veľa pôvodných a nebezpečných kmeňov.
Dnes sa už za poznaním do južnej Etiópie jazdí častejšie. Nie sú tu síce päť hviezdičkové hotely, ale bežným turistom miestne „lodge“ postačia. Zámerne nepíšem cestovateľom, lebo cestu sem dnes zvládne aj bežný turista, keď nerátam návštevu kmeňa Suri, pretože tam nevedú cesty.
Kmeň Dassanech nazývaný Geleb a rieka Omo
Po krásnej asfaltovej ceste sme sa vybrali do dediny Omorate. Leží na juhu Etiópie pri hranici s Keňou. Počas cesty sme nestretli žiadne iné auto. Tesne pred veľkým betónovým mostom sme zahli doľava a zase blatovou cestou, predierajúc sa ľuďmi a výmoľmi plnými blatovej vody sme zastavili pri plechovej búdke zaplavenej vodou. V tejto búdke sa malo nachádzať stanovisko pasovej kontroly, lebo práve tu sa nachádza oblasť hraničného pásma s Keňou. Momentálne sa tu nedalo pracovať, tak sme išli ďalej do obce. Náš sprievodca s krásnym menom Nathenael, v skratke Naty nám tu odobral pasy a odniesol ich na kontrolu do náhradnej budovy. Až tu, priamo v obci sme stretli prvých ázijských turistov, ktorí boli už na odchode z Omorate.
Odstavili sme autá a len naľahko, s drobnými peniazmi a fotoaparátmi sme vykročili k prístavu. Prístav je prisilné slovo. Povedzme, že k brehu rieky Omo, kde sa dá nastúpiť do loďky. „Zbláznila si sa? Tam mám nastúpiť? Zakričala na mňa Monika a pokračovala: „To v programe nebolo.“ Mala pravdu. Nebolo. Bol to náhradný program za kmeň Karo, ktorý sme nevideli kvôli nezjazdnej ceste. Ostali sme stáť obklopené skupinou čiernych mužov, ktorí sa zo zvyku vypytovali odkiaľ prichádzame a ako sa voláme. Sprievodca nám ukázal na jedinú akú-takú slušnú loďku a kázal nastúpiť. Priznám sa, že ani mne nebolo všetko jedno. Rozvodnená rieka Omo, ktorú preslávil na Slovensku dokument Pavla Barabáša, sa netvárila veľmi priateľsky. K dispozícii neboli žiadne záchranné vesty, všade plno blata a bolo treba nastúpiť do lode, ktorú pomocou drevených tyčí – pádlami posúvajú dvaja mladí muži na opačnú stranu rieky.
Miestni chlapci nám na spríjemnenie cesty natrhali trávu a položili na lavičky v loďke, aby naše ctené zadky neboli úplne zablatené. Vždy dvaja mladí muži chytili každú z nás za ruky, aby nás v poriadku dostali do lode. Všetky štyri turistky zo Slovenska sme bez slov a vytreštenými očami vliezli do pripraveného korábu a zhlboka dýchali. Zrazu som upriamila pozornosť na vysokého muža. Vyzliekol sa donaha, dal do nášho člnu svoje oblečenie a hodil sa do vody. Neviem prečo to urobil, ale pravdepodobne bol naša prvá pomoc v prípade, keby sa čln s nami prevrátil. Plával vedľa nášho člnu až na druhý breh rieky Omo, kde sa obliekol do trička a kraťasov. Ako sme neskôr zistili, bol to náš sprievodca pri návšteve miestneho kmeňa, ktorí nám následne robil spolu s našim stálym sprievodcom Natym prehliadku kmeňa Dassanech (čítaj Desaneč).
V rieke sme videli plávať ešte zopár mladých ľudí, ktorí sa pridŕžali kmeňov stromov a týmto spôsobom sa prepravovali na druhú stranu rieky, ale aj ľudí prepravovať sa v člne vydlabanom zo stromu. Až po prehliadke kmeňa a návrate do auta sme si uvedomili vážnosť situácie na rieke, keď sa šofér spýtal, či sa nám páčilo v dedine a či sme videli obrovské krokodíly. Utopenie pravdepodobne nebolo to najstrašnejšie, čo sa nám mohlo stať pri preprave loďou na opačný breh rieky Omo.
Dassanech – kmeň nazvaný podľa obľúbeného nápoja
Miestny sprievodca – čiže nahý plavec – nám počas cesty do dediny vysvetľoval miestne zvyky kmeňa. Sám pochádza z tohto kmeňa a jeho rodičia bývajú priamo v dedine. Počas tejto prechádzky som si uvedomila, že malých plavcov je tu asi viac, lebo cestou do dediny stretávame množstvo nahých malých detí, ktoré sa s obrovskou radosťou máčajú v kalužiach s blatovou vodou. Špliechajú sa a tešia, ako to vedia len deti. Hneď sme rozmýšľali, ako asi by mamy na Slovensku hnali deti z tých kaluží a rovno by ich vložili do sprchy a vydrhli ich, aby na nich nezostalo ani kúsok blata. Tu to deťom nehrozí. Aj dospelých sme počas našej cesty južnou Etiópiou viackrát videli kúpať sa v kalužiach z dažďovej vody.
Hoci sme za fotografie ľuďom platili, dostali sme od sprievodcu prísne pokyny čo môžeme robiť a čo nie. Zarazilo ma, že nemáme rozdávať naše prázdne plastové fľaše od vody ľuďom, ktorí ich všade od nás pýtali. Odôvodnením bolo, že majú svoje prírodné a ľahučké nádoby zo sušenej dyne a takto sa im len kopí odpad, ktorému trvá roky až sa v prírode rozloží. Múdro hovoril ten náš mladý sprievodca! Zakázal nám dokonca rozdávať sladkosti deťom. Podľa jeho slov potom tieto deti nejdú do školy, ale čakajú na turistov kvôli cukríkom a darčekom. Ale skúste si dať nejakú „mlsku“ do úst a nedať deťom, ktoré k vám naťahujú rúčky za cukríkom! Všetko má svoje za aj proti…
Turista znamená pre dedinu kmeňa Dassanech zaručený finančný príjem. Ešte pred dedinou sa pred nás vrhajú miestne deti v pózach pripravených na fotografovanie za poplatok. Odolávame. Po vstupe do dediny k nám pristupujú dospelé ženy s tým istým úmyslom. Sprievodcovia si urobia poriadok s miestnymi ľuďmi, aby nerušili a najprv robia výklad. Ale miestni dobiedzajú ďalej, pretože očakávajú peniaze za fotenie. Po chvíli to sprievodcovia vzdávajú a navrhujú zaplatiť jednotný poplatok 400 birrov, čo je asi 16 eur pre celú dedinu s tým, že budeme mať voľné ruky a pokoj na fotenie všetkých členov obce.
Vyplatili sme žiadanú sumu, ale až taký veľký posun k pokojnému výkladu a foteniu sa nekonal. Vždy nás nejaká miestna žena okríkla, aby sme ju nefotili, ale sprievodca bol naporúdzi a malé spory riešil na mieste. Až na neodbytné deti. Tie mali naučenú formulku v angličtine: „Deti nie sú skupina!“ Bolo vtipné ako nenápadne to vždy zašepkali, aby to sprievodca nezačul a stáli si neodbytne za svojim tvrdením. Nedali sa odfotiť bez samostatnej odmeny.
V kmeni ma zaujali účesy mladých žien. „Ako je to s účesmi?“ pýtam sa nášho plavca. „Slobodné dievčatá majú urobené dva vrkôčiky po bokoch hlavy a vydaté ženy si ich češú tak, že si ich vytvoria na vrchu hlavy. Tým sa odlišujú a každý hneď vie, ktorá je vydatá a ktorá slobodná,“ vysvetlil sprievodca. „Ako je to s obriezkou?“ vypytujem sa ďalej. „Samozrejme, obriezku podstupujú mladé ženy vo veku osem až desať rokov. Od tohto úkonu sa môžu stať matkami a zaručiť pokračovanie kmeňa. K tomuto obdobiu, keď dievčatá prichádzajú do puberty, sa vykonáva obrad Dimi, čo je čas spojený s rôznymi duchovnými praktikami. Udalosť obradu sa týka len prvorodených dcér, ktoré dostanú požehnanie starešinov alebo náčelníkov.“
Kmeň žije v polygamii. Za ženu treba vyplatiť veno, čo je obyčajne desať kráv a šestnásť kôz. Sprievodca zmenil tému na jemu príjemnejšiu: „Teraz začína obdobie dažďov. To znamená, že ľudia kmeňa Dassanech nasadia plodiny a budú sa venovať poľnohospodárstvu. Sorgo – obilnina, ktorou sa prevažne živia a robia si z nej kašu, je uskladnená v týchto malých sýpkach medzi domami. Teraz vidíte ako väčšina žien obce opravuje svoje domčeky. Domy si ženy opravujú spoločne. Tyčky z dreva vtlačia do zeme a zakryjú kožami. Modernejšia krytina je z kusov plechu.“ Ako sa neskôr dozvedáme, ich jednoduché obydlie vyplýva z toho, že sú čiastočne nomádi.
To čo nám sprievodca nevysvetlil, som si musela nájsť v knihách. Nevedela som, prečo niektorí volajú kmeň Dassanech a iní Geleb. Dočítala som sa, že Geleb je hanlivá prezývka, ktorú si vyslúžili vďaka nápoju, ktorý pripravujú lúhovaním pražených šupiek kávových zrniečok. Tento „čaj“ sa nazýva geleb. Inde zase píšu, že toto etnikum má veľa ďalších mien, ale Galeb, Gheleba znamená hanlivý názov v preklade asi ako neger. Snáď sami vedia kde je pravda.
V Etiópii žije asi 32 – 48 tisíc Dassanechov po oboch brehoch rieky Omo, na sever a východ od jazera Turkana. Pôvodne boli pastieri, dnes už pestujú aj obilniny a strukoviny. Kmeň sa skladá z ôsmich klanov, ktoré prišli pôvodne zo Somálska a z Kene. Sú pohromou pre susedné populácie. Majú veľa zbraní a vedia ich používať. Zvyk kastrovať svojich nepriateľov dodáva ich zlodejským výpravám za krádežami dobytka k okolitým kmeňom veľmi zlé meno. Pritom mäso je len málokedy súčasťou stravy, pretože zabitie kravy považujú za plytvanie majetkom. Podobne ako u iných kmeňov južnej Etiópie odoberajú kravám krv, ktorú zmiešajú s mliekom a nápoj považujú za pochúťku.
Silvia Vaculíková
www.silvia-foto.sk
