Práve prišiel z dovolenky. Samozrejme, pracovnej. Bol s deťmi, ktoré trénuje, na súťaží vo Francúzsku. Obľúbený a často oceňovaný redaktor televízie Markíza Ján Tribula (43) totiž nevie veľmi oddychovať. Do každej činnosti sa púšťa s obrovským srdcom a na sto percent.
Vyštudoval trénerstvo so špecializáciou na jazdecké disciplíny a s televíziou Markíza spolupracuje od jej vzniku.
Stretli sme sa v útulnej popradskej cukrárni nad šálkou čaju s citrónom počas prestávky medzi starostlivosťou o kone a aktuálnou prácou nad reportážou, ktorú pripravoval na odvysielanie v televízii.
Je známe o vás, že máte dve veľké záľuby: prácu v televízii a kone. Prečo práve taká kombinácia?
Milujem prácu v televízii. Som rád s ľuďmi, cítim sa dobre medzi nimi. Mám rád adrenalín, ktorý s touto prácou súvisí. No a kone sú pre mňa istou protiváhou. Môžem sa pri nich upokojiť. Neviem si bez nich predstaviť svoj život. Trénujem detí a rád jazdím v prírode. Pokladám sa za šťastného človeka. Aj po vyše dvadsiatich rokoch, čo robím s Markízou, sa každé ráno teším do práce…
Ako ste sa k svojím životným láskam dostali?
Šťastnými náhodami. Rodičia nemali peniaze na záujmové krúžky, tak som si našiel taký, ktorý som nemusel platiť, ale mohol som ho odpracovať. Bol to v Poprade jazdecký krúžok. Cez týždeň som ako chlapec jazdil a cez víkendy pracoval v stajní okolo koní. Až som nakoniec vyštudoval trénerstvo so špecializáciou na jazdecké disciplíny. Kone ma držia doposiaľ.
K televízii som sa dostal v skutočnosti kvôli stávke: Kamarát ma upozornil na inzerát, že v Markíze hľadajú redaktora. „Prihlás sa, si dosť ukecaný, ale stavím sa o basu šampanského, že sa nebudeš o to miesto uchádzať,“ hecoval ma. Nechcelo sa mi prehrať, nuž som išiel na konkurz, a prijali ma. Ale poviem vám, spočiatku to nebolo nič ľahké pre človeka zo Spiša, slovenčinu som musel poriadne „brúsiť“. Mal som však šťastie na ľudí, mohol som sa od nich učiť, zamiloval som si túto robotu a nikdy neľutoval čas strávený v práci.
V Bratislave ste strávili desať rokov. Mnohí Východniari, keď raz okúsia život v hlavnom meste, nevedia sa vrátiť. Čo vás pritiahlo naspäť domov na Spiš?
Narodil som sa v Poprade a Tatry sú moja srdcovka. Cnelo sa mi za mojimi blízkymi, rodičmi, dvomi mladšími sestrami. Chcel som im byť nablízku. No a tiež moje kone. Aj z Bratislavy som k ním chodieval aspoň dvakrát týždenne. Keď sa zrazu naskytla príležitosť, že by som mohol svoju milovanú prácu robiť aj z rodného Popradu a Tatier, neváhal som ani minútu.
V poslednom čase rezonuje medzi divákmi televízie Markíza najmä relácia s Tribulom po horách, v ktorej veľmi príjemným spôsobom predstavujete známych i menej známych ľudí. Odmietol vás už niekto?
Nepovedal by som, že odmietol. Iba pár osobností sa ospravedlnilo, že na hory si netrúfajú…
A vy osobne ste skúsený vysokohorský turista? Leziete po tatranských bralách?
Priznávam, som bojko. Pred horami mám veľký rešpekt. Ako hovoria moji priatelia vysokohorskí vodcovia, patrím k lepším amatérskym vysokohorským turistom. Nie som teda skutočný horolezec. Ale Tatry milujem. Rád sa v nich zdržujem. Zbožňujem samotu, ktorú vedia poskytnúť. Človek si v nich dôkladne uprace myšlienky, pookreje na duši.
Okrem nedeľnej televíznej relácii, ktorá vždy pohladí dušu diváka, poznáme vás ako reportéra Paľby a iných krimi relácií a aj teraz počas pandémie koronavírusu sme mali práve od vás informácie o realite v nemocniciach, mestách, či postihnutých rómskych osadách v regióne. Nebáli ste sa?
Na jednej strane mám rád adrenalín, ktorý je súčasťou mojej práce, na druhej strane obchádzal ma strach o vlastný život a desilo ma tiež, že nebudem môcť vidieť blízkych, ak sa nakazím, ochoriem. Chránil som sa, ako sa dalo, neraz aspoň dvoma rúškami na nose…
Na smrť som síce zvyknutý, lebo pred vysokou školou som takmer rok pracoval v pitevni. S nebožtíkom za chrbtom som písal protokoly a všetko, čo mi diktoval súdny lekár. Napriek tomu ma realita v nemocniciach s pacientmi, ktorí sa nevládali nadýchnuť a neraz sa im nedalo pomôcť, bola pre mňa zakaždým hrozným zážitkom.
Témy vašich reportáži z regiónu nie sú vždy príjemné. Napriek tomu z vášho prístupu divák cíti obrovskú človečinu. Čím sa riadite? Ako to dosahujete?
Nechodievam na reportáže a za ľuďmi s tým, že vopred viem, kam ich musím dostať, čo mi majú povedať. Najprv trpezlivo počúvam, dám si všetko vysvetliť, až potom natáčam. Môj kameraman sa smeje, že sa viac socializujeme než natáčame. No a doma ma naučili nerobiť rozdiely medzi ľuďmi. Každého si vážim rovnako, či je to bývalý prezident, ktorého v Poprade stretávam, alebo hocikto iný.
Podľa mňa stačí byť slušný, milý a otvorený, na nič sa nehrať.
Veľmi priaznivo vás vnímajú aj Rómovia na Spiši…
Platí to isté, čo som povedal. Ak sa nepovyšujete, nedávate najavo, že ste čosi viac a súčasne si vždy stojíte za svojím slovom, vycítia to a otvoria sa vám. Aj ich situácia sa mení: Kým v nedávnej minulosti sa radi pochválili chudobou, dnes sa už za ňu hanbia. Aj preto sa neraz uzatvárajú a nespolupracujú s novinármi…
Prezraďte, prečo si taký dobrý človek zvolí samotársky život?
Neviem, či som dobrý, viem sa poriadne pohádať a mám tiež poriadne tvrdú hlavu… Necítim sa sám, mám svojich blízkych. Ako veriaci človek viem, že všetko je tak, ako má byť. Teda bude, ako to ON pre mňa zariadi…
V spoločnosti teraz rezonuje téma očkovania sa proti COVID-19. Chcete mi k tomu niečo povedať?
Pravdu povediac, ani nie, necítim sa kompetentný. Desí ma však, ako mnohí nerešpektujú ani názory odborných kapacít, za ktorými sú dokázané vedecké poznatky. Veď ak ničomu nebudeme dôverovať, kam sa dostaneme? Neviem si predstaviť ten chaos.
Zaočkoval som sa hneď, keď prišiel môj ročník na rad, pretože sa cítim zodpovedný nielen za svoj život, ale aj životy mojich blízkych a tých, s ktorými prichádzam do styku pri práci. Som, samozrejme, za dobrovoľné rozhodnutie každého človeka, nie príkazy. Verím, že napokon v spoločnosti prevážia rozumné argumenty…
Anna Konečná
Foto: Martin Krystýnek
