Mladý kreatívny autor František Bohunický sa narodením svojich dvoch dcér začal čoraz viac venovať tvoreniu sôch s motívmi detí a rodiny. Jedno zo svojich krásnych diel venoval Nadácii Detského kardiocentra do úspešného charitatívneho projektu „Cez umenie k detskému srdcu“ a nazval ho „Vždy ide o deti“. Od sympatického umelca sme sa dozvedeli, ktorý známy výtvarník ho v živote najviac inšpiroval aj kde všade môžu ľudia jeho originálne diela vidieť.
Práve sa nachádzame vo vašom ateliéri, kde trávite veľa času. Kto vo vás prebudil túžbu tvoriť?
U mňa to bolo veľmi jednoduché. Začal som navštevovať ateliér umelca Ota Bachoríka na Devíne, keď som mal 14 rokov. Tým, že je sochár, trochu som k tomu jeho remeslu pričuchol a odvtedy som tam chodil dlhých desať rokov. U neho som videl, že socharina prevláda nad všetkými plošnými disciplínami ako napríklad kresba či maľba.
Chodili ste aj na umeleckú školu?
Navštevoval som umeleckú strednú školu, bol som výstavník – propagačné výtvarníctvo, dnes sa to volá grafický dizajn. Keď som išiel na vysokú školu, už bola jasnou voľbou socha.
Čo vás pri tvorbe sôch najviac inšpiruje?
Asi je to aj o tom, v akom rozpoložení sa človek nachádza. Keď sa mi napríklad išla narodiť prvá dcéra, všetky vtedajšie nápady, ktoré som mal v hlave sa zmenili. Šesť rokov som sa potom venoval detskej figúre. Teraz pracujem asi najviac s rodinnými motívmi, ale nebránim sa napríklad ani poukazovaniu na nejaký politický systém.
Na vašich dielach je vidieť, že používate rôzne materiály.
Ja sa nejako neobmedzujem, robil som s drevom, aj s kameňom, mám diela zo silikónu, veľa sôch zváram z ocele a tým, že stále rád modelujem, tak si diela odlievam aj do bronzu. Na každý návrh sochy alebo objektu je vhodný iný materiál. A mám tu v ateliéri aktuálne jedno dielo, ktoré robia moje dcéry, tak si to sem ku mne chodia na etapy vymaľovávať.
Takže aj vaše deti idú umeleckým smerom?
Nemám vyslovene túto ambíciu, aby som u mojich detí pretláčal tento smer. Lebo keď sa dá človek na umenie, to skutočne dokáže, že stratil pud sebazáchovy. Na Slovensku je tento druh umenia trochu nepochopený. Keď si chcú moje deti robiť s farbami, nech robia, ale určite ich do toho netlačím.
Jedno zo svojich diel ste venovali Nadácii Detského kardiocentra pre úspešný projekt „Cez umenie k detskému srdcu“. Čo vás k tomu viedlo a aké dielo ste v rámci tohto projektu venovali?
Oslovilo ma to vyslovene preto, lebo je to pre deti. Myslím si, že deťom sa má pomáhať. A preto som Janke Keketi, ktorá má pod palcom tento projekt, poslal tri moje diela z bronzu nech si vyberie, ktoré by sa mohlo najviac hodiť pre tento účel. Janka vybrala dielo s rodinným motívom, je to jedno z mojich najnovších diel a nazval som ho „Vždy ide o deti“.
Čo toto dielo vyjadruje?
Vyjadruje práve ten motív, v akom duchu je aj celá táto charitatívna akcia. Že sa má pomáhať deťom. Ale je to aj o rodičoch, ktorí sa veľakrát naháňajú, aby bolo deťom čo najlepšie a aby mohli fungovať v tomto svete. Toto konkrétne dielo je model štvorčlennej rodiny (otec, mama a dve deti) prerozprávaný cez príbeh stromčekov. Otec a mama sú nahnuté stromy snažiace sa vytvárať ideálnu pôdu pre rast svojich detí rastúc čo najrovnejšie.
Kde by sme aktuálne mohli vidieť vaše diela vystavené?
Teraz mám veľkú výstavu v Dubnici. Mám tam exteriérové diela, ktoré boli umiestnené do parkov. Ďalšie figurálne diela môžu ľudia vidieť v rôznych prevádzkach v rámci mesta. Ďalšiu výstavu mám v Elesku, kde je vystavených niekoľko mojich diel s motívom rodiny. Taktiež sú momentálne vystavené moje sochy v Prostějove v rámci jedného zaujímavého projektu.
Máte vo výhľade aj nejaké špeciálne miesta, kde by ste radi v budúcnosti vystavovali?
Sú niektoré galérie, v ktorých by som rád vystavoval, ale reč je o zahraničných výstavách. Mal som diela napríklad v Čechách, no veľmi rád by som sa v budúcnosti odprezentoval vo Švédsku alebo všeobecne v severských krajinách. Síce som typ človeka, ktorý nepotrebuje cestovať a rád trávim čas doma či v ateliéri, tam by som niekedy rád zavítal aj so svojou tvorbou.
Ste umelcom „na plný úväzok“?
Z času na čas chodia ku mne do ateliéru súkromníci, ktorým sa zapáči dielo a kúpia si ho. Mám pocit, že sa to začína lámať, pretože už som vo veku, kedy aj ľudí v mojom veku začína zaujímať umenie. Máloktorý dvadsaťročný príde s tým, že chce mať doma hodnotné umelecké dielo. Na to musí človek dozrieť a nasporiť si. Umenie nie je lacné, už len samotná výroba sochy stojí dosť peňazí. Spolupracujem ale aj s inými výtvarníkmi, ktorí sa živia umením.
Pripravila: Jana Kadlečíková
