Pavol Dubina, sochár mladej generácie, ktorého diela môžu ľudia vidieť po celom Slovensku, venoval anjela s krásnym posolstvom do projektu Nadácie Detského kardiocentra „Cez umenie k detskému srdcu“. Porozprával nám, z akých materiálov tvorí svoje diela, čo pre neho znamená pojem „prichádzajúci“, aj kto resp. čo ho najviac inšpiruje.
Ako ste sa dostali k umeniu?
Ja ani sám neviem. Od malička som si kreslil, modeloval. V princípe to boli rodičia, ktorí ma podporovali, keď videli, že ma to baví. Prišlo to tak samé od seba. Vlastne som nad tým nikdy nerozmýšľal, mama vybavila, aby som mohol ísť na ľudovú školu umenia, tak som tam šiel. Neskôr sa ma tam pýtali, či chcem ísť na „šupku“, ale ja som ani nevedel, čo to je. A tak som si robil čo ma bavilo a zrazu, ani neviem ako, bol som na VŠVU.
Je dnes umenie hlavnou náplňou vašich dní?
Dvadsať rokov to bola hlavná náplň, ale človek sa aj tak popri sochách živil všetkým možným, lebo zo samotného umenia sa ťažko vyžije. Takže som sa naučil zvárať, robiť kulisy, štukatérčinu, umelé skaly, fontány… Na druhej strane to bolo fajn získať širší rozhľad. Neskôr som už ale pocítil, že potrebujem pokoj od tak hektického života a prišla šanca učiť na strednej škole. Tak popri tvorbe v ateliéri učím a snáď aspoň trochu splácam dlh svojim učiteľom.
A čo študenti? Vidíte v nich potenciál?
S odstupom času vidím, ako je situácia úplne odlišná, ako kedysi. Pred rokmi bolo málo umeleckých škôl a robil sa zrejme oveľa väčší výber z detí. Teraz je síce dostatok škôl, len tie deti, ktoré naozaj majú záujem študovať, sú v nich roztratené krížom krážom po Slovensku a nie sú tak koncentrované do tvorivých partií. Častokrát mám pocit, že sú mentálne aj sociálne vyspelejšie ako sme boli my v ich veku. Na druhej strane, čo sa týka ochoty, zanietenia k práci a k zadaniu, to je veľakrát v polohe ťažkej pohody hraničiacej s nezáujmom. Aspoň keď to takto porovnám s nami.
Poďme sa pozrieť bližšie do vašej tvorby. Z akých materiálov tvoríte?
Pracujem najmä so železom, občas aj s bronzom. Železo je však pre mňa stále najdostupnejší materiál a poskytuje mi pomerne slobodu pri tvorbe a experimentoch. Vyhovuje mi tvárnosť železa, jeho rôzne možnosti povrchu, odolnosť, kde sa dá ísť až na hranu fyzikálnych možností. A nemusím mať zároveň obavu, či mi dielo vyjde alebo nie, stále je to cenovo „obetovateľný „ materiál na pokusy mojich predstáv. Ak nie je časť podľa toho, akú som mal predstavu, slobodne odrežem, prevarím. Nemusím riešiť, že som vyhodil kopu peňazí za materiál.
Ako dlho trvá vyrobiť zo železa dielo?
Je to individuálne, neviem to presne určiť. Niekedy si robím sošku od začiatku do konca, niekedy musím prácu prerušiť, keď mi niekto zavolá, že potrebuje navrhnúť a vyrobiť sošku pre daný priestor. Vtedy odložím prácu na svojich predstavách a venujem sa zákazke. Bývajú to ale príjemné výzvy, častokrát chcú pre blízku osobu originálny darček, alebo „niečo“, čo im spríjemní priestor, prípadne bude v priestore objektom na zamyslenie. Takže niekedy vznikajú takýmto príjemným prerušením sošky dlho, niekedy za pár nocí.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Rôzne. Je doba, kedy sa kult vzhľadu tela stavia dopredu, ale zároveň sme obklopení abstrakciou zvukov a „virtuálu“. Inšpirujú ma ľudia, ich reakcie na život, vône, zvuky, jednoduchý okamih bytia. Ak by som to mal nejako charakterizovať, tak asi „emócia života“. Inšpiruje ma stretnutie s ľuďmi, niekedy stretnutie so sebou samým len tak v tichu, niekedy objatie pri tanci, keď cítite súlad s partnerkou a hudbou. Je to taká hra samého so sebou – ako povedať svoje pocity. Pre mňa sú sošky také básne bez slov, reakcia na život, niekto si píše básne, niekto robí sochy. Mal som raz jedného klienta lekára, ktorý veľmi dobre povedal, že socha si človeka vyberie.
Kde všade môžeme vidieť vaše diela?
Moje realizácie a aj voľné sošky sa dajú nájsť kdekoľvek po Slovensku. Niektoré ako súčasti verejných priestorov v parkoch, niektoré v hoteloch prípadne v súkromných rezortoch. To sú tie výzvy, ktoré človeka bavia, aj kvôli tej spätnej väzbe od investorov, aj od ľudí, ktorí daný priestor užívajú. Druhá vec sú výstavy, tie až tak úplne nevyhľadávam, pretože to zaberie veľa práce a energie mimo umenia: dohodnúť, vybaviť, prenášať sochy hore – dolu. Je s tým šialene veľa roboty. Mne celkom vyhovuje taká ateliérová pohoda.
Zapojili ste sa do krásnej charitatívnej akcie pre Nadáciu Detského kardiocentra. Akú sošku ste vybrali vy do projektu? Čo vyjadruje a čo pre vás znamená?
Vybral som takého anjelika. Nie je to anjel v tom klasickom slova zmysle. Páči sa mi mýtus Chárona, mýtického prievozníka, ktorý odváža duše. A nejako skrsla otázka zamyslieť sa nad tým, kto ich prináša. Tak som skúšal urobiť presne opačnú figúrku, ako bol Cháron. Niekoho, kto prichádza, na člne či na krídlach a prináša úsmev, radosť, život.
Názov „Prichádzajúci“ bol potom už len výsledok debaty o hotovom diele s kamarátom výtvarníkom a zároveň kňazom, ako nazvať opak Chárona. A nejako sme dospeli k názvu „Prichádzajúci“.
Zapájate sa často do takýchto benefičných akcií?
Veľmi často nie. Ale poznám Janku Keketi a ona by sa nezapojila do niečoho, čo by nedávalo zmysel. Páči sa mi, že dokáže reálne konkrétne pomáhať, je príjemná a chce jednoducho pomôcť dobrej veci. Preto som neváhal a túto ponuku som prijal.
Pripravila: Jana Kadlečíková
